Výlet v snežnom kráľovstve. Aj tak by sa dal nazvať tento výlet, ktorý síce neviedol hlbokým bielym snehom, skôr takým jemným popraškom, ale hmlovou náladou a hradom Korlátko (niekde Korlátka), ktorý patril aj kráľovi, mu tento prívlastok patrí. Trasa bola až na jedno miesto značená vcelku dobre, ale je potrebné povedať, že z takých asfaltiek ani nie je kde uhnúť. A že ich teda bolo.
Zvolil som skorší odchod z Bratislavy, aby som sa nemusel moc naháňať a v pohode stihol priamy dostavník, zvaný aj Seničák, domov. Teda odchod po šiestej, prestup v Rohožníku a na začiatku Plaveckého Petra som vystupoval čosi po ôsmej hodine. Ráno bolo pod nulou, celú cestu ma sprevádzal jemný poprašok snehu a aj v Plaveckom Petri (a vlastne počas celého výletu) ma sprevádzalo slabé sneženie.
Odtiaľ klasicky žltou značkou dolinou potoka Hrudky až k vodnej nádrži Buková. Po 4 záberoch odmietla poslušnosť moja staršia baterka vo foťáku a tak som musel vymieňať. Ale fotiek je aj tak pomenej, lebo ma nebavilo neustále vyberať a znova vkladať foťák do ruksaku. A keď sa mi hompáľal pri boku, tak bol za chvíľu celý mokrý. Okrem toho hmla, a tak.
Zaujali zákazové ceduľky pri vstupe do lesa. Nerozkladať oheň a podobne. Naopak, potešil pár lavičiek, ktoré tu pri mojej poslednej návšteve ešte neboli. A tiež pár mostíkov cez potok.
Vodná nádrž Buková bola v dobrom stave. Teda nezamrznutá. Zamrznuté bolo iba okolie. Napríklad taký bufet. V okolí ani živáčika, ak teda nepočítam tých zombíkov v starej škodovke, čo čakali, či sa im nejaká dobrá duša chytí na tie ich udice. Hrad Ostrý kameň síce bol viditeľný, ale v poriadnej hmle. Záruby nebolo vidieť vôbec.
Od vn Buková som pokračoval žltou až po rázcestník Brezinky, kde som sa dal doľava zelenou značkou. Tá ma mala sprevádzať cez obec Buková až po Rozbehy. Pokiaľ by ste niekedy na tento výlet vzali deti, tak jediné miesto, kde je potrebné ich strážiť a zabaviť je práve táto asfaltka. Síce nie je veľmi frekventovaná, ale aj tak.
V obci Buková je k dispozícii aj chodník. Tu cesta viditeľne klesá a takmer v najnižšom mieste je dobre značená odbočka doľava. Chvíľu rovno, doprava, doľava a popri rodinných domoch sa zelená opäť vnára do lesa. V Bukovej je dymno. Neviem presne, čo tento pojem znamená u odborníkov, ale u mňa je to vtedy, keď nízky tlak drží pri zemi splodiny spaľovania tuhých palív a vtíska do očí nielen slzy, ale aj trochu priškrtí dýchacie cesty. Niekto to nazýva nostalgia. Mne sa síce tiež vybavia roky u babky na dedine, ale nakoniec to predsa len rozkašlem. Čas a miesto na takého dymno je ideálny. Chladno, teda každý kúri ostošesť.
Za Bukovou sú ďalšie ceduľky, dokonca aj také, že je tu poblíž nejaká skládka odpadu. Ja nijakú našťastie nevidím. Značka vchádza do lesa a mierne stúpa hore. Na najbližšej lúčke sa napája na asfaltku a stúpa priamo do kopca. Na konci sú Bukovské kopanice. Za nimi nasleduje dilema. Ktorou z troch traktorových ciest sa dať? Doľava k nejakej usadlosti (pravdepodobne Farma pod trstím???), doprava k inej usadlosti, alebo tou strednou klesajúcou niekde dole. Podľa Gps tou strednou. Prechádzam cez pole a po nejakých viac ako 300 metroch spozorujem náznak starej značky. Pokračujem teda strmšie z kopa, až prídem k rázcestníku Mikulčická kopanica, inde nazvaný aj Horné Mikulčické. Toto miesto je zaujímavé. Má takú hororovú atmosféru. Dotvára to aj tá fiatka ladne ležiaca v stabilizovanej polohe na boku. Nápravy jej síce chýbajú, teda evidentne zdola nevyšla, ale sklá má celé - očividne sa teda odnikiaľ neprikotúľala.
Z Horného Mikulčického sa dávam doľava, mierne do kopca, okolo starých sliviek, okolo nejakého starého betónového mostíka, na ktorom ma zelená šípka posiela doprava dolu okolo usadlosti a pokračujem tou najlepšou cestou zatáčajúcou krajom lesa doprava dolu. Nakoľko nevidím značky, kontrolujem GPS. To mi síce ešte na pár metroch potvrdzuje môj smer, ale potom už ukazuje, že som až príliš vpravo. Vraciam sa teda takmer až k usadlosti a dávam sa cestou, ktorá vedie vľavo od lesíka. Tu ma GPS posiela ešte viac doľava zreteľnou cestou. Cesta vedie k mladému brezovému lesíku. Až na jeho konci objavujem značku a klesám chodníkom dosť prudko až k potoku Trnavka. Preskočiť potok a krajom lesa po lúčke hore. Odtiaľto už v hme vidím obrysy veterného parku Cerová.
Chodník sa dostáva na asfaltku a tou stúpa hore. Zaujímavé miesto je pod samotnou dedinou Rozbehy. Z cesty vidno zaujímavé skaly, na nete som našiel že boulderplac Černý pásek, dokonca by tam mali byť aj nejaké odistené cesty.
V dedine Rozbehy sa dávam doľava hore dedinou a za miestnym cintorínom doprava. Pri parkovisku je aj cesta k rozhľadni, tak idem pozrieť, ale výhľady nijaké a vietor ako v... Okolo zatvorenej chaty SNP Rozbehy (túto som ešte otvorenú nevidel, ale na nete sa nachádzajú informácie, že majiteľ chaty - Slovenský červený kríž ju prenajíma) idem pozrieť na hrad Korlátko.
Na hrade sa evidentne makalo. Podľa ceduľky zhruba od roku 2014. Za ten čas zalepili jednu dieru s veľkosťou 9 m štvorcových. Podľa mojich fotiek z roku 2014 to tak aj skutočne je. Ak sem prídem o ďalšie štyri roky, možno bude zalepená aj ďalšia diera. Dúfam, že dovtedy sa niečo väčšie nezosype, napríklad to okno v hornom nádvorí s tým kríkom (posledné tri fotky z hradu). Zostáva teda odhadom niekoľko tisícročí, aby sa hrad Korlátko/Korlátka dostal aspoň ako-tak do formy, ale toho sa ja už pravdepodobne nedožijem.
Z hradu Korlátko sa vraciam k chate SNP Rozbehy a pokračujem žltou značkou až do obce Prievaly. Zaujal akurát areál na vrchu obce. Oplotený s výhražnou tabuľou, vraj objekt strážia ostrí psi. No, keď môže byť neďaleko hrad Ostrý kameň, prečo by nemohli byť odtiaľ aj havkáči. Ale žiadneho som nevidel ani nepočul.
V tomto počasí, ľudovo nazývanom aj pľúšť a opisovanom ako "ani psa nehodno von vyhnať" som do obce Prievaly dorazil o dosť skôr, ako som mal pôvodne v pláne. Okrem toho, že som zbodol nesené zásoby, tak som sa na vysušenie zbabelo ukryl v miestnom Sandorfskom šenku. Pivo sa dalo, ale zdalo sa mi trochu nasládlé. Okrem toho som zapadol aj do zafajčeného prostredia.
Potom už iba počkať na seničák až do Bratislavy.
Necelých 19 km, prevýšenie do 600 metrov. Čas cca 4,5 hodiny, z toho necelé 4 hodiny šliapania. Trasa v pohode aj s deťmi.
Občerstvenie: Tesco Rohožník, kde som presadal, Plavecký Peter, vn Buková (teraz bolo zatvorené), obce Buková, Rozbehy a Prievaly
Únik z trasy: bus Buková, Rozbehy
Trasa výletu na turistickej mape