Dvojdňový výlet do Bielych Karpát. Nakoľko mi minulotýždňové pokračovanie Záhoráckej magistrály pre dážď vo Vrbovciach nevyšlo, rozhodol som sa pre jej dokončenie. Aby som nemusel nastupovať neskoro (prvý rozumný vlak mi prichádza po pol jedenástej), rozhodol som sa pre nástup z Myjavy s tým, že prespím cestou. Po kombinácii a porade s mapou, kde som bol a kde ešte nie, čo by som chcel vidieť a tak, som sa rozhodol, že pôjdem pozrieť vyhliadku na Žalostinej a prespím niekde za Zimovcami.

Prvý vlak ma v Myjave vypľul približne 20 minút po desiatej hodine. Osobák s dvoma vagónmi z Nového mesta do Višňového bol taký plný, že som si myslel, že sa doň natrepali snáď dva plné rýchliky. Nejaké deti tam vraj mali nejaký rozprávkový les. Bol som rád, že stojím na vlastných a ani sprievodca sa neodvážil otravovať.

V Myjave klasických 10 minút na chytenie GPS a jemné prebalenie, v najbližšej Jednote nemali chladené nápoje a tak som sa zastavil na kruháči v Bille, kde som niečo chladené aj niečo bublinkové pribalil do batohu. Predpokladal som, že vo Vrbovciach bude otvorená krčma a pred druhým dňom dočapujem na stanici, ale čo ak nie... Teploty nad 35 stupňov by ma totálne vyšťavili. Takže zhruba o trištvrte na jedenásť vyrážam z Myjavy.

Od Bili k Ústrednej orientácii v Myjave (samozrejme na bode Zero 0) a ešte trochu ďalej na námestie a odtiaľ asfaltkou doprava hore. Asfaltka ma bude sprevázať ešte veľmi dlhú dobu. Nie je síce veľmi frekventovaná, ale rýchlo idúce autá nepridávajú na pokoji a hlavne rýchlo jazdiaci motorkári sú postrachom. Niekedy len hádam, či testujú motorku alebo seba.

Výhľady na hrad Branč, na Myjavu, Veľkú Javorinu a hlavne na Ostrý vrch s vežou a veternou elektrárňou, kam mám zhruba namierené.

Pred Sviniarkami doľava dolu k Svacenickému jarku pri Kožíkovcoch. Miestne plážové kúpalisko som nevyužil, ale miesto to bolo pekné. Potom zas asfaltom hore až k Vankovcom. Tu doprava hore po ďalšej asfaltke.

Pred koncom asfaltky je pokračovanie poľnou cestou cez pole s kukuricou. Tu začínajú aj doplnkové tabule namaľované na stĺpoch pod turistickými značkami. Prvá poľná cesta končí pri rozcestníku Zimovci pred Ostrým vrchom. Od rozcestníka Zimovci pokračuje lúčna cesta od traktorov mierne doprava na kopček k ďalšiemu rozcestníku - Zimovci, hranica chotára. Niekde medzi rozcestníkmi odbočuje doľava traktorová cesta. Tá je rozhodne výraznejšia ako oficiálna cesta označujúca Záhorácku magistrálu do Senice.

Ja som sa od rozcestníka Zimovci vydal zelenou značkou do Vrboviec. Vyjazdené koľaje  a elektrický ohradník vpravo aj vľavo nepustili. Rozcestník Ostrý vrch, Paľovci sa malebne vyvaľoval v tráve. Možno z tepla, prípadne to včera riadne prehnal s oslavou. Traktorista v tom určite nemal prsty, lebo nielen stĺpik ale ani cedule poškodené neboli. 

Odtiaľto som pokračoval pomedzi elektrické ohradníky smerom na Vrbovce. Tie ma viedli až do areálu družstva, aj keď GPS hlásilo, že by som mal ísť kamsi doľava dolu k vodnej nádrži. Našťastie areál bol prázdny.

Vo Vrbovciach som nabehol na hlavnú cestu a tou sa dostal až na námestie. Obchod zatvorený. Krčma fungovala, ale iba pre uzatvorenú spoločnosť. A tak som v tieni kostola hodil niečo pod zub, niečo odľahčil z tekutých zásob a vyrazil modrou značkou smerom na Žalostinú.

Za mostom odbočovala hlavná cesta doľava a rovno viedla asfaltka do Chvojnice. Doprava medzi domy smerovala modrá značka. Tá našťastie veľmi rýchlo stratila asfaltový povrch a namierila si to do úvozu. Najskôr príjemne medzi stromami, vyššie už bol úvoz zarastený a tak nasledoval ďalší tajomný odkaz na stĺpe, vraj krajom lesa. Teda poľom až po koniec lesíka a následný odkaz k stožiaru pod lesom.

Výhľady na Vrbovce, Ostrý vrch, vyššie od Bielych Karpát až takmer ku Senici.

Pred Mandelovcami som odbočil doprava hore, aby som sa dostal skoro rovno na Žalostinú. Na Žalostinej príjemne fúkalo. Je zaujímavé, že na neďalekom kopčeku na druhej strane doliny - na Ostrom vrchu fúkalo z iného smeru. Poznať sa to dalo podľa natočenia turbíny.

Okrem mňa boli na Žalostinej aj nejakí rádioamatéri, ktorí akurát stavali anténu. Keďže v okolí som videl dáke divé vtáky, nejakého pojašeného rogalistu a na oblohe dosť stôp po lietadlách, tak pri odchode im hovorím, nech im to dobre chytá a nech neprilákajú dáke povstalecké lietadlo. Aké, poslanecké - pýta sa jeden z nich. Nuž, ja poznám z médií iba dvoch takých s lietadlami. Jeden by im tam asi urobil jedenáste dieťa a ten druhý by sa na nich... z balkóna. Nuž, prašť ako uhoď.

Cestu od rozcestníka Chalupovci po Kobylu a vlastne až po železničnú stanicu Vrbovce som už prešiel, akurát v opačnom smere. Takže žiadne prekvapenie. Za zmienku stojí, že na Kobyle stôl s lavicami ešte stojí, akurát zo schránky na vrcholovú knihu je schránka na odpadky.

Sedlo Tri kamene je v podobnom stave, ako minule, Grygarova lipa trochu vyrástla, niekomu sa dokonca chcelo vyniesť aj veľký pomník, aby upozornil, že lipu zasadil Grygar a navyše bol vybudovaný gril s posedením.

Chodník až k Zimákom bol približne v rovnakom stave, v akom si ho pamätám, akurát mostík cez roklinku bol zhnitý a zrútený.

Od Zimákov (osada Šance) som ešte zašiel na železničnú stanicu Vrbovce dobrať vodu aj na ďalší deň. Vrátil som sa na námestie osady, kde som minulý týždeň skončil výlet a konečne sa najedol a doplnil hladinu vody.

Po najedení, napití a oddýchnutí som vyrazil na ďalšiu časť Záhoráckej magistrály smerom k rozcestiu Zimovci, kde som sa už dnes vyskytoval. Najskôr cez dedinu hore, na konci je smerovník doprava, vraj k vlekom. Nejaké vleky tam boli, ale až k nim som sa nedostal. Asfaltka viedla cez Lieštie a Blanárovcov až k spomenutému rozcestiu Zimovci. 

Slnko už bolo pomerne nízko. Predo mnou nízke sedielko, dokonca s nejakou kríkovitou podporou (pozri obrázok nižšie), ale na mňa to bolo dosť blízko k neďaleko sa pasúcim kravám a tak som zamieril trochu viac vpravo a po už spomínanej traktorovej ceste mieril vyššie. Nakoniec som si našiel príjemné miestečko ale zistil som, že som príliš blízko pri asfaltke a tak som sa pár metrov vrátil. Šiel by som aj ďalej, ale už sa dosť rýchlo zmrákalo a teda som vyberal miesto, kým bolo ešte ako-tak vidno.

Po postavení stanu sa na neďalekej ceste zastavil vehikel, ktorý si na mňa a môjho stana svietil reflektorom. Po jeho zhasnutí som videl, že to boli policajti. Ešteže to neboli nejakí zlodeji dobytka. Ale možno si to mysleli oni o mne.

Noc bola studená, nakoľko fúkalo. Ale tiež mesačná. Do toho nejaké meteority. Na niektorých okolitých kopcoch sa vyskytovali podobné bludičky ako na tom mojom. Napríklad na rozhľadni pod Kobylím vŕškom, na Žalostinej ale aj inde. Kravy nebolo počuť takmer vôbec. A keď sa asi dvakrát ozvali, vôbec to nebol zvuk, na ktorý som zvyknutý od malička. Bol to nejaký divný mimozemský druh, ktorý nebučal. No a okrem toho treba spomenúť, že takmer celú noc som počul nejaký divný hudobný festival. V tlači po výlete písali, vraj niekde pri Plaveckom Podhradí. Neviem, neviem, ja som bol odtiaľ cca 40 a viac km vzdušnou čiarou. Z vojenčiny si pamätám, že vraj tanky sú v noci počuť na 20 kilometrov... Ak je to pravda, nechcel by som spať v tom Podhradí.

Ráno bolo s východom slnka nad masívom Veľkej Javoriny. Pobaliť, niečo hodiť do brucha a vyrazil som. Asfaltka bola iba pár desiatok metrov odo mňa.

Od asfaltky pár metrov doprava dolu k zastávke autobusu. V okolí sú zastávky stavané tak, že sa v nich dá aj bivakovať. Sprava sa pripája červená značka od Zimovcov, ktorá ale vedie v miernom sklone popri elektrickom ohradníku. Na druhej strane pokračuje popri silážnej jame, na ktorej je ďalší smer vyznačený ďalším tajomným nápisom. Tých betónových stĺpov bolo samozrejme na horizonte niekoľko, ale poľná cesta pomedzi kukuricu nepustila. Bolo vidieť že traktorista si každoročne vyberá cestu cez pole, raz viac vpravo, inokedy trochu vľavo a zjavne to nesúvisí s jeho politickou orientáciou.

Za Blažkovcami som začínal cítiť, že sa mi vytvára pľuzgier na boku pravej nohy a tak som dal prednosť vyjazdenej ceste po poli pred cestou v úvoze vysypanou štrkom cez Marečkovcov. Podľa stavu cesty som nebol sám. 

Pod Marečkovcami som sa aj prezul do nových ponožiek, aj som pľuzgier zalepil, ale doma som náplasť našiel na päte :-(.

Pokračovanie po asfaltke hore cez Pláňavy až na križovatku Lipová, Kadlečíkovci. Tu doľava do osady, kde zas na chvíľu bol prerušený asfalt. Bočnými cestami cez Černekovcov, Kutálkovcov, Polákovcov a Halabrínovcov až na cestu smerom do Sobotištia. Asi na dvoch miestach som stretol aj pumpu, v tej druhej aj voda žblnkala, ale nejak sa mi nezadarilo. Asi aj preto, že som sa k tomu blbo postavil. Voda by tiekla na skaly a po rozstreknutí by som bol celý mokrý. A tak som iba opatrne skúšal.

Pri Halabrínovcoch som si avizovaný vodný zdroj nevšimol, asi som pozeral na niečo iné.

Od Halabrínovcov dolu asfaltkou bez tieňa až do Sobotišťa. V Sobotišti som si nevšimol odbočku doprava pri cintoríne a tak som pokračoval rovno, ale okolo neďalekého kostola sa mi podarilo vrátiť na značku pri potoku. Pred námestím som našiel aj funkčnú krčmu a tak som sa na jedno nahorkastlé zastavil. Dal by som si aj dve, ale ďalších 10 minút na načapovanie sa mi čakať nechcelo.

Od krčmy som išiel za najbližší potok poobdivovať rázcestník a naspäť popri krčme som pokračoval smerom na Senicu. Celá trasa od Sobotišťa až do Senice (a okrem malého úseku až na ŽST Senica) viedla asfaltom a bola dlhá takmer ako Bajkalsko-amurská magistrála. Väčšina trasy bez tieňa. Musím povedať, že aj napriek pľuzgieru som sa ponáhľal, dokonca veľmi ponáhľal, ale  aj tak som časy ledva stíhal. Je síce pravda, že s veľkým batohom, stanom a spacákom je rýchlosť relatívna (na to Einstein určite nemyslel), ale aj tak som myslel, že nedojdem.

Reštauračné zariadenia v okolí Kunova zatvorené, pri futbalovom štadióne tiež, jediné otvorené pri tenisových kurtoch v Senici a na kúpalisku. To som už mal našliapnuté tak, aby som stihol najbližší vlak a tak som nezastavoval. Potom ma už trasa viedla mimo krčiem v zastavanej zóne a tak keď som pred koncom videl v Čáčove nejaký bufet, už som sa mu vyhol.

Za zmienku stojí akurát veverica pred Kunovom, ktorá mi prebehla takmer popod nohy na druhú stranu cesty.

Na stanicu v Senici som došiel pár minút pred príchodom autobusu, ktorý zo Senice zas prichádza pár minút pred príchodom vlaku. Krčma pred stanicou mala cez víkend nejaké veľmi divné otváracie hodiny, až sa dodnes čudujem, že ich to dokáže uživiť.

Príprava výletu:

Únik z trasy - Myjava, až po Zimovcov (bus), Vrbovce (bus), Vrbovce ŽST, Súkupovci, Kadlečíkovci a za Halabrínovcami až po koniec túry (bus)

Občerstvenie - Myjava, Vrbovce, Bílá studna, za Kobylou, Vrbovce ŽST, Halabrínovci, Sobotište, Kunov, Senica, ŽST Senica

Zaujímavosti: Vyhliadka Žalostiná. No a ešte veterná elektráreň na Ostrom vrchu a hrad Branč,  na obe tieto dominanty boli výhľady minimálne z polky výletu.

Prejdená trasa na MAPE