Jedno z miest, ktoré som chcel navštíviť na Kréte bola aj roklina Deads gorge medzi dedinami Zakros a Kato Zakros (pri mori). Niektoré stránky označujú toto miesto aj ako Death gorge, ale podľa miestnych označení a nápisov, viditeľných aj na niektorých fotografiách z rokliny označujú gréci skutočne názvom Dead´s Gorge a ja sa budem pridŕžať tohto miestneho rukopisu, prirodzene bez apostrofu.
V Kato Zakros sme už boli na výlete v roku 2008 pri pobyte v hoteli Blue Sky and Sea neďaleko Ierapetry. Vtedy sme Deads gorge iba nakusli a tak nastal čas, aby som sa do nej aj pozrel, prípadne ju aj prešiel vlastnými nohami, keďže na kolesách sa nedá.
Z Analipsi do Sitie
Cesta z Analipsi po dohode viedla okľukou, to znamená, že sme sa najskôr vrátili na výjazd diaľnice pri Kato Gouves, aby sme sa po diaľnici mohli šinúť až na koniec Hersonissosu, tu sme z nej zišli a starou cestou cez Maliu sa dostali okolo Selinari až do Agios Nikolaosu.Z Agios Nikolaos sme známou cestou pokračovali až do Pachia Amos, kde je odbočka na Ierapetru. My sme pokračovali cestou rovno na Sitiu, kade sme pred niekoľkými rokmi išli na pláž Vai (pozri dovolenka v hoteli Nefeli pri Rethymne).
Prvú zastávku sme urobili na vyhliadke za Kavousi, na parkovisku za reštauráciou Panorama, odkiaľ bol krásny výhľad dolu z útesu na pobrežie, ktoré tu bielou farbou mora pripomínalo Kefaloniu, na ostrov Psira, ale vlastne na celý záliv Mirabelo až po Agios Nikolaos, Soudu, Spinalongu. Napravo bolo vidno biely lom pri obci Mochlos.
Potom už cesta smerovala viac do vnútrozemia a pokračovala raz hore, inokedy dole, hlavne cez samú zákrutu smerom na východ. Minuli sme dedinku Exo Mouliana, za ktorou boli na oboch stranách cesty štrkové parkoviská pre návštevníkov Richtis Gorge. Tu sme nezastali, možno niekedy nabudúce. Podľa fotiek z internetu je to však zaujímavá zelená roklinka s vodopádmi a jazierkami, na ktorú treba trochu dlhší čas, lebo po zídení k moru treba tú výšku k autu zasa nastúpať. Stará cesta do Sitie sa na niektorých miestach narovnáva, hlavne medzi Chamezi a Skopi. Od Skopi už pokračuje široká diaľnica až do Sitie.
V Sitii sme si urobili prestávku, nakoľko sme chceli doplniť hlavne tekutiny tak, aby sme v Kato Zakros neumreli od hladu. Po nájdení voľného miesta na parkovanie na pobrežnej ceste sme teda vtrhli do prístavu, kde sme rýchlo našli nielen zásobáreň tekutín, ale aj miestne WC v prístave. Poobdivovali sme miestnu pláž v Sitii pod cestou, ktorá sa nám teraz zdala pekná piesková. Keď sme tu boli na výlete predtým (pozri dovolenku v Blue Sky and Sea pri Ierapetre , prípadne dovolenku v Nefeli pri Rethymne ), zdala sa nám, že sú tu platá. Možno príboj a vlny.
Zo Sitie do Kato Zakrosu
Zo Sitie sme vyrazili smerom na Paleokastro, pôvodne som chcel ísť rovno do Zakrosu cez hory smerom na Chronos a Mitato. Keďže som potreboval súrne natankovať, minuli sme odbočku doprava do hôr a pokračovali rovno na blízku pumpu. Tu som operatívne zmenil plán a z pumpy sme pokračovali predsa len do Paleokastra, odtiaľ doprava smerom na Chochlakies a Zakros. Pred Paleokastrom sú úseky cesty, ktoré sú od mojej poslednej návštevy úplne nové, prípadne aspoň narovnané. Cesta z Paleokastra do Zakrosu zostala rovnaká, ako som si ju pamätal z poslednej návštevy.
V Zakrose už tradične smerom na Kato Zakros a po známej ceste až do zálivu Kato Zakros, kde sme zaparkovali na veľkom parkovisku určenom pre hostí taverny. Tu sme sa ako prvé vovalili do taverny, aby sme trochu doplnili energiu. Obsluhovala taká "divá Bára". Chvíľu sme vyberali, preberali, nakoniec moja voľba dopadla tradične - pork chop. K pitiu som si dal vodu a polovičku zlákala rakija. Štamperlík za 1 euro na ochutnanie.
Pijatiku doniesla baba zanedlho. Moja voda nemala chybu. Zato z manželkinho štamperlíka sa vykľul malý 2,5 decový džbánik. Baba sa už potom nechcela priznať, že sa pomýlila a tak mi trochu pripila manželku :-). Ale na to, že za 2,5 dl rakije sme platili 1 Euro, bola vraj rakija na chuť vynikajúca. Voňala hroznom a bylinkami. V taverne mali veľmi dobrý chlieb, predpokladám, že domáci. Jedlo bolo jedlé, keďže som nič tuhé nepil, tak to môžem posúdiť.
Lehátka na pláži pred tavernou boli zdarma, vraj enjoy, sprcha na pláži poblíž a tak som realizoval plán, že manželka vyskúša krásy kamienkovej pláže na východe ostrova a ja zas pôjdem obzrieť mŕtvych do rokliny a naspäť. Vzal som si teda nejakú tú vodu, nejakú tú tyčinku a išiel stráviť nejakú tú hodinku do rokliny s názvom Deads Gorge.
Z Kato Zakrosu výlet roklinou Deads Gorge hore aj dolu
Cesta od taverny viedla cez parkovisko úzkou uličkou pomedzi záhrady, ktorá vyústila pri vykopávkach minójskeho paláca v Kato Zakros pozri napríklad, čo o Kato Zakros píše Wikipédia). Odtiaľ veľmi mierne hore cez dve zákruty až k ústiu Deads gorge. Tu je betónový priechod cez potok do Zakrosu, v septembri pravdaže suchý. Odtiaľto vedie aj stará prašná cesta vedúca po južnej strane útesu do Zakrosu.
Pri vstupe je ručne maľovaná schéma rokliny a okolia od nejakéhomiestneho dobrovoľníka, smerovník turistických trás, pretože odtiaľto vedie chodník nielen roklinou mŕtvych, ale aj planinami do bližších i vzdialenejších dedín i iných atrakcií (napríklad Pelekita cave).
Nachádza sa tu aj pomerne dobre odistená skala pre lezcov. Nitov ako na Pajštúne, akurát poriadneho sprievodcu som na nete nenašiel. Jedine nejaké fotky z rodinného lezenia na udicu, pár fotiek so zakreslenými cestami, ale tie boli v rozlíšení tak 640 na 480, ak nie aj menšie. Obtiažnosť od 4+ do 6, spomínané foto je (bolo) na stránke apartmánov Casa di Mare - climbing.
Od vstupu do Deads Gorge po vodojem
Po poobdivovaní lesknúcich sa plakiet som po štrkovom dne rieky prešiel až ku skutočnému vstupu do Deads Gorge. Plot, ktorý sa tiahne sprava doľava je približne v strede prerušený malou bráničkou. Dômyselný patent s hrdzavou pružinou zabraňuje, aby kozy vošli dovnútra. Ale možno je to všetko naopak, plot sa tiahne zľava doprava a kozy nemajú výjsť von? Kto sa má v tých Grékoch, bráničkách a iných eurovaloch vlastne vyznať???
Pre turistu je podstatné, že od mora je bránička opatrená nápisom Deads Gorge Entrance, a vlastne ukazuje, kadiaľ povedie chodník pomedzi oleandre, mätu a inú burinu. Značka E4, ktorá tu voľakedy bola, padla za obeť asi nejakému kamionistovi, ktorý si takto nenápadne mohol pripomínať diaľničnú prapríčinu svojich venerologických potiaží :-).
Odtiaľto vedie chodník po pravej časti rokliny. Skaly, ktoré sa dvíhajú po oboch stranách rokliny Deads Gorge sú rozhodne zaujímavé.
Kým pri vstupe do rokliny prevažovala šedá farba zvetraných kameňov, v strmých stenách je to sfarbené do žltočervena až červena. K tomu veľmi deravé skaly a všadeprítomné kozy, vylezené aj na tých najnemožnejších miestach. Našťastie tých kôz nebolo veľa a neboli ani mäsožravé, pretože to by som cestou stretol menej kozích, zato viac ľudských kostí.
Po pár minútach prichádzam k prvej picnic aree v Deads Gorge. Je to v podstate skala pod stromom, ktorú dobrí ľudia obmurovali kameňmi do tvaru lavičky. V lete určite poteší, najmä ten tieň, pretože vyššie v rokline je stromov menej, ba dokonca aj kríky sú tam už menšie.
Trochu povyše lavičky sa roklina Deads Gorge rozdvojuje, chodník pokračuje doprava. Nachádza sa tu aj prvá "studnička", je síce vymurovaná, avšak do kohútika je voda privedená čiernou hadicou. V septembri tu nie je ani kvapka vody, hadicu asi ktosi odpojil od zdroja.
Popod chodník občas vidno kovovú rúru, ktorou je voda privádzaná do údolia. Občas je rúra zaliata do betónu, aby ju neodniesli mŕtvi z rokliny, veď kto iný by ju bral, sem sa "pracujúci" z osád nedostanú, občas je zakopaná medzi skaly, kade vedie aj chodník.
Prichádzam na miesto, kde je na skale žltý obdĺžnik s hodnotou 20 min. a ceduľka s upozornením, že červené bodky na skalách sú iba pre skúsených trekerov. Teraz si všímam aj cestu o ktorej ceduľa hovorí, že tam niekde by sa mali nachádzať ruiny minójskeho hradu nazývaného Castelas. Nechávam si skúsenú cestu pre strmých turistov na prípadný návrat a pokračujem po pravej strane rokliny vyššie. Predomnou sa roklina Deads Gorge otvára, doľava smeruje plytkým údolím do sedla, za ktorým sa dá tušiť dedina Zakros.
Ja pokračujem roklinou doprava, kde sú steny Deads Gorge predsa len strmšie. Míňam platan so sympatickým tieňom a drevenou smerovkou naspäť do Kato Zakros, druhý vyschlý prameň s kovovou rúrkou vedenou odniekiaľ zhora, niekoľko kôz, ktoré na mňa aj tak hádžu bobek a dostávam sa k tretiemu prameňu v rokline Deads Gorge.
Kým prvé dva pramene v rokline Deads Gorge boli vymurované z kameňov a suché, navyše voda bola privedená hadicou, tento "prameň" (skôr cisterna či zakrytý rezervoár) je betónový a vyteká z neho do potoka voda aj v suchom septembri. Veľa vody. To zas budú účty od vodárov, o kanalizácii ani nehovoriac. Vlastne o kanalizáciu tu ani nejde, pretože o pár metrov ďalej je celé koryto už suché. Voda sa možno stráca v podzemí, takže o niekoľko desaťtisíc rokov tu možno bude dvakrát tak vysoká roklina. Alebo skôr až sem bude siahať taký grécky fjord.
Prítok do rezervoára je klasický - hrubou čiernou plastovou hadicou. Hore nad rezervoárom je staršie betónové koryto, do ktorého voda vteká a odtiaľ pokračuje do rezervoára, odkiaľ voda zas oknom vyteká do potoka v nádhernom vodopáde.
Keďže vtok bol pred kozami nechránený, vzdal som sa myšlienky, že tu načapujem, hlavne keď som mal vody ešte dosť. Možno pri ceste naspäť. Ale nakoniec som si to aj tak rozmyslel. Vzal som si síce pol litra pre istotu, ale nakoniec som ju vylial dolu v Kato Zakrose na nejaký ovocný strom.
Od vodojemu po odbočku na Azokeramos
Po betónovom prívodnom koryte, ktoré už dnes neplní svoju funkciu a bolo nahradené spomínanou čiernou manželkou hada (tá sa v malebných vlnách válala raz vpravo, inokedy vľavo, niekedy aj v koryte), pokračuje chodník mierne doprava dohora, až prichádza na široký prírodný amfiteáter.
Jedna drevená ceduľka hovorí, že tu bola minójska dedina Lenika, druhá drevená ceduľka zas ukazuje doľava, že tam niekde leží koniec rokliny Deads Gorge.
Vydávam sa teda doľava pod stromy, kde prekračujem potok. Dnes už niekoľkýkrát, ale v týchto miestach sa prvýkrát nachádza aj voda. Presnejšie povedané, kamene sú tu trochu vlhké. Za potokom je ďalšia picnic area, teda miesto, kde pod príjemným platanom nejaký miestny dobrák rozmiešal donesený cement s miestnou vodou a s prispením lokálnych balvanov tu vymuroval skalnatú lavičku. Ohnisko tu prirodzene chýba, lebo v okolí je stromov akurát tak na jedno jediné pečené prasiatko. Špekačky som si tiež nebral, a keby aj, na miestnom slnku by boli už dávno ugrilované aj v ruksaku :-).
Chodník stúpa doľava hore pod strmú stenu. Podo mnou dolu je koryto potoka, skôr tušené medzi stromami, ktorých tu začína pribúdať.
Skaly vľavo odo mňa sú zaujímavé. Nejaké jaskyne a diery, ale tých je v celej Deads Gorge požehnane. Skôr myslím tie výtvory. Skaly sú tu pokrútené do takých divných tvarov, že pripomínajú všeličo. Stačí len kúsok fantázie. Mne napríklad pripomínajú aj to pečené prasiatko :-).
Ešte niekoľko metrov po betónovom koryte a prichádzam na križovatku ciest. Roklina Deads Gorge tu zatáča pod platanom prudko doľava, rovno pokračuje chodník do Azokeramosu. Keďže mapu som si nevzal, na GPS som nevidel, o aké historické miesto sa jedná, skúsil som sedliacky rozum.
Vyšlo mi z toho, že by to mohla byť nejaká miestna usadlosť, kde sa vyrábajú hrnce (Keramos - keramika), ktorú stráži nejaký Azo (Azor bol pes u babky na dedine) a že mám teda pokračovať predsa len do Zakrosu ;-). Ja viem, v gréckych bájach sa skôr vyskytuje Kerberos... Azokeramos je v skutočnosti dedina medzi Zakrosom a Chochlakies (či Paleokastrom). Z Chochlakies vedie okrem iného turistický chodník cez jaskyňu Pelekita cave naspäť do Kato Zakros.
Od odbočky na Azokeramos po asfaltku pri dedine Zakros
Chodník v týchto miestach pokračoval po starom betónovom vodnom korýtku, kde každú chvíľu pod nohami zavadzala spomínaná čierna hadica. Aj napriek tomu to bolo jedno z najkrajších miest v Deads Gorge, pretože som šiel v tieni starých, širokých a všelijako pokrútených platanov v úseku, kde v koryte potoka bola aj voda, teda tieň a vlhký vzduch tu vytvárali ideálne podmienky na turistiku.
Celá tienistá a vlhká idyla trvala po najbližší potok, ktorý som musel prejsť a dostal som sa na suchú pravú stranu údolia. Tu som narazil na kozy pasúce sa pod stromami, prešiel ešte raz potok a dorazil k značke E4, ktorú si spomínaný kamionista určite nestačil všimnúť. Chodník pokračoval popod veľký balvan, aby dorazil k hornému plotu. Popri ňom pár metrov hore, kde bola podobná bránička s pružinou, ako pri vstupe do rokliny. Bráničkou sa dalo prejsť zo sveta mŕtvych rokliňanov do sveta olivovníkov. Ešte pár metrov hore popri plote, na prvej križovatke s poľnou cestou doprava a po poľnej ceste rovno do dediny Zakros, ktorú už bolo vidieť predo mnou.
Po príchode na asfaltku som usúdil, že až do Zakrosu ísť nemusím, lebo naspäť ma čaká tá istá cesta. Navyše pred dovolenkou som musel vyhodiť moje obľúbené sandále, keďže doslúžili. Na dovolenku a teda aj do Deads Gorge som si vzal síce dobré, ale predsa len nové tenisky. Tým, že som ich mal prvýkrát na nohe, začal som cítiť pravú pätu. Takže otočka a cesta naspäť.
Deads Gorge - túra zhora dolu, alebo zo Zakrosu do Kato Zakros
Cestu k bráničke, ktorá tvorila vstup do rokliny som si ešte pamätal. Treba však povedať, že chodník bol takmer na každom rozcestí aj značený. Okrem toho tam boli aj značky na Old Mil, kde som nešiel. Rovnakou cestou ako hore, som prešiel aj dole, s tým, že tie miesta, ktoré sa mi zdali najkrajšie na rokline Deads Gorge pri ceste hore, boli najkrajšie aj pri ceste dolu roklinou.
Navyše, oproti ceste hore som si všimol aj ďalšie veci, ktoré som cestou hore prehliadol. Napríklad pri Lenike v koryte potoka (a teda nad vodojemom) bola v koryte potoka vrstva usušeného žaburinca. To ma presvedčilo, aby som sa vode z vodojemu na pitie radšej vyhol, keďže som si so sebou nevzal žiadne tablety na úpravu vody. Navyše, keďže slnko už stálo o kus ďalej ako pri ceste hore, dali sa fotiť aj svahy smerom na juh, teda pri ceste dolu pravé svahy Deads Gorge.
Cestu do Castelas som absolvoval iba na pár metroch, aby som z vyššieho miesta spravil pár fotiek rokliny. Odtiaľto to boli predsa len iné pohľady. Chodník bol dobrý, na prvom, najstrmšom úseku som si musel pomáhať aj rukami, ale hlavne preto, že na bruchu sa mi hompáľal foťák, ktorý objektívom narážal do každej skaly naokolo. Po prvom strmom mieste sa už chodník (taký kozí, pomedzi suchú a škrabľavú burinu) narovnával.
Opláchnutie v Kato Zakros
Cesta až po pláž v Kato Zakrose bola rovnaká ako hore. Manželka hlásila, že voda je fantastická, mokrá a slaná, vo vode sú síce veľké okruhliaky, ale tým, že nie sú vlny, tak ich je veľmi dobre vidieť. Tak som aj ja ochutnal vodu (bola naozaj slaná), využil miestnu sprchu i prezliekáreň na pláži a vyrazili sme so Analipsi.
Z Kato Zakrosu do Analipsi
Z Kato Zakrosu sme vyrazili klasicky, po novej ceste. Stará cesta by síce mohla byť krajšia, ale polovičku som nechcel dráždiť prachom. Cesta až do Zakrosu prebehla bez problémov. Tu sme sa zastavili v miestnom obchodíku, kde sme doplnili predovšetkým tekutiny, lebo mňa začala pobolievať hlava. Potom som na GPS nastavil, že do Sitie sa najrýchlejšie dostaneme cez Karidhi. A to som nemal robiť. Prvýkrát sa GPS ozvalo za dedinou Zakros (smerom na Paleokastro), aby som to otočil a vrátil sa naspäť. Tak som to na miestnej odbočke do olivových hájov otočil a vrátil sa na začiatok dediny. Tu som mal odbočiť prudko doprava hore. Keďže nejaké miestne auto tam predo mnou išlo, tak som ho nasledoval. Po niekoľkých zákrutách auto odbočilo do nejakého dvora a ja som pokračoval rovno hore. Cesta sa zužovala, domov pribúdalo a ja som sa zrazu dostal až na koniec cesty, blízko k prameňom. Hoci GPS stále hlásilo rovno hore, ja som už nemal kam ísť. Tak som to otočil doľava a po jedinej možnej ceste zišiel naspäť až do dediny Zakros. GPS stále tvrdohlavo ukazovala doprava, ale keďže aj z vlastnej skúsenosti, aj podľa mapy som už vedel, že to by som musel obísť polovicu východnej časti ostrova, cez Zakros som sa vrátil tam, kde som sa už raz otáčal. Dnes už viem, že ten šalený aparát ma navádzal po chodníku turistickej trasy E4, ktorá mala pokračovanie od Kato Zakros cez Zakros do Sitanosu (a ďalej cez celú Krétu až na Elafonissi a do Kissamosu na západe ostrova Kréta).
Pokračoval som rovno po ceste až za dedinu Adhravasti, kde som odbočil doľava hore. (Tu som sa ešte raz kúsok vracal, pretože som si nebol celkom istý, ale potom som to predsa len otočil a išiel do kopca.) Po prvých zákrutách prišlo malé uvoľnenie a ďalšie zákruty. Druhé boli sila, to už aj Jimmi odmietal jazdiť, dokonca aj na jednotke <:-(. Na jednej z posledných zákrut bolo postavené malé posedenie s výhľadom na Zakros, Deads Gorge i Kato Zakros. Asfaltová cesta potom pokračovala až po Karidhi, kde asfalt pokračoval do Sitanosu a poľná prašná cesta do Krioneri, ktorou sme mali ísť my. Manželka by ma zabila, ale ona vodičák nemá a tak by sa nedostala z tejto kozej krajiny. Aj by vystúpila, ale nebola si celkom istá, či by som sa pre ňu vrátil :-). A tak zostala sedieť. Ja som na oplátku trochu dupol na pedál, aby sme tak-nejako popreskakovali po kameňoch. Za Krioneri sme sa konečne dostali na asfalt, ktorým sme prišli až na pobrežie, na cestu vedúcu z Agia Fotia (alebo aj Paleokastra) do Sitie. No, dostali jak dostali. Ja som to pretrpel. Vyslovene. Pravá päta ma bolela jak sviňa, lebo som mal z tepla napuchnutú nohu v novej teniske, zodratú z rokliny Deads Gorge. Navyše cesta bola samá zákruta, my sme sa vliekli za miestnym maníkom v terénnom aute s cisternou, hlava ma pobolievala, chcelo sa mi grcať. Aj som na jednom mieste zastal, že obrátim žalúdok, ale po nejakej minúte to našťastie prešlo. Tak sme šťastne došli až na pobrežnú cestu, odtiaľ do Sitie a známymi zákrutami cez Exo Moulianu do Pachie Amos. Medzitým už padla tma, takže sa paradoxne išlo ešte lepšie ako ráno. Stačilo zavesiť sa na brzdové svetlá iného turistu. Nemusel som sa báť, že nejaký bláznivý domorodec odstaví svoje auto v neprehľadnej zákrute, aby šiel skontrolovať svoje dva olivovníky, ktoré úplne náhodou vyrástli neďaleko.
Cestu z Pachie Amos cez Agios Nikolaos, Maliu, Hersonissos až do Analipsi k Paul Marie sme zvládli v úplnej tme, reflektory nám našťastie fungovali.